Existujú len dva typy ľudí: Tí, čo sa vzťahov boja držať za každú cenu, a tí, čo ich dokážu pustiť, keď je čas. Už dlho som patrila k prvej skupine, k večným čakateľom, ktorí si nevedia predstaviť život bez určitej osoby. Odstrčila som pritom niekoľko príležitostí a ľudí, ktorí by mi mohli priniesť šťastie, lebo som dúfala v zázrak v vzťahoch, ktoré zázrak nepotrebovali, ale definitívne ukončenie.
Výsledkom bolo, že som sa zaplietala do čoraz väčších problémov. Tí, ktorým som ukazovala, že odpúšťam všetko, začali si dovoľovať viac a ja som zostala stáť na rovnakom mieste, obklopená ľuďmi, ktorí ma neocenili.
Naučila som sa, že čas je niekedy to najcennejšie, čo máme, a strácať ho s tými, ktorí si nás nevážia, je luxus, ktorý si nemôžeme dovoliť. Odchod a schopnosť uzavrieť dvere za sebou je dar, ktorý si musíme dovoliť dať. Nie je to o tom, ako sa k nám iní správajú – to vypovedá o nich. Ale ako rýchlo sa vyhrabeme z trosiek svojich sklamání, to vypovedá o nás.
Tento článok je o tom, ako som sa naučila, že niekedy je potrebné pustiť, obrátiť stranu a nebyť sama sebe najväčším problémom. Je čas napísať poslednú bodku a začať novú kapitolu života, bez tých, ktorí nás len spomaľujú.