Cintoríny sa zaplnili svetlom sviec a vôňou kvetov, ľudia spomínajú na svojich blízkych

Tie sú vyzdobené vencami a kvetmi, horia na nich sviece. Vence a kvety vyjadrujú úctu a uznanie životu tých, ktorí už nie sú medzi nami. Kríž, znak utrpenia a smrti, sa stal znakom víťazstva v Kristovom zmŕtvychvstaní. Preto kresťania každý hrob svojich príbuzných označujú znamením kríža.

Symbol kríža siaha až k prvým kresťanom

Znakom kríža označovali hroby svojich blízkych aj prví kresťania. Spočiatku však vychádzali z tradície predkresťanskej, ktorá tiež vyjadrovala istú nádej, že človek žije aj po smrti a že smrťou odchádza do prístavu nového, záhrobného života.

Na mnohých hroboch z predkresťanskej éry sa objavuje napríklad znak kotvy, ktorý mal naznačiť, že zosnulý už došiel do prístavu v záhrobnom živote. Kresťania prevzali tento symbol, pričom však urobili malú grafickú úpravu. Pod okom kotvy urobili priečnu čiaru, čím vlastne vznikla podoba kríža.

Prvé kresťanské spomienky na zosnulých

Kresťanský spisovateľ Tertulián koncom druhého storočia píše, že kresťania vykonávali výročnú spomienku na zomrelých. Zhromažďovali sa pri výročnej slávnosti smrti mučeníka okolo jeho hrobu ku spoločnej oslave v presvedčení, že mučeník hneď po svojej smrti vstupuje do Božej slávy.

Veriaci si nielen spomínali na svojich zosnulých, ale zároveň sa za nich modlili a prosili aj privilegovaných svätcov, za ktorých vždy považovali mučeníkov, aby sa za nich prihovárali u Boha.

Cintoríny ako posvätné a slobodné miesta

Prví kresťania mali cintoríny ako azylové miesta, kde mohli nerušene vykonávať kult. Cintoríny boli chránené štátnym zákonom ako posvätné miesto, preto prví kresťania mohli v istom zmysle celkom slobodne rozvíjať svoje myšlienky a náboženské presvedčenie.

Zákon zároveň umožňoval chudobným združovať sa v pohrebných bratstvách, čo v hojnej miere využívali aj prví kresťania, ktorí takto združení mohli vlastniť aj určitý majetok, čiže cintoríny a budovy, ktoré boli na nich postavené. Veľký počet katakomb v Ríme aj v iných mestách je toho jasným dôkazom.

Sviatok všetkých svätých a jeho historické korene

V 10. storočí svätý Odilo, ktorý bol opátom v benediktínskom kláštore v Cluny, určil, aby sa pamiatka na zosnulých slávila vždy 2. novembra, čiže deň po Sviatku všetkých svätých, a to vo všetkých kláštoroch jeho rehole. To sa potom rozšírilo do celej katolíckej cirkvi.

Sviatok všetkých svätých bol ustanovený, keď bol v Ríme vysvätený pohanský chrám Pantheon, postavený v roku 27 pred Kristom ako chrám pre všetkých rímskych bohov. Postupom času sa vyvinula tradícia, v ktorej veriaci 1. novembra oslavovali všetkých svätých, čiže oslávenú cirkev v nebi, a následne 2. novembra si pripomínali zosnulých, ktorí ešte nie sú v stave oslávenia, ale v stave očisťovania, čiže v očistci, a potrebujú modlitby a prosby veriacich, aby mohli dosiahnuť plné oslávenie v nebi.