V Holandsku, krajine pionierskej v legalizácii asistovanej samovraždy, sa 28-ročná Zoraya ter Beeková rozhodla pre drastický krok ukončiť svoj boj s duševným zdravím prostredníctvom eutanázie. Jej príbeh opäť rozprúdil diskusie o etike, práve a možnostiach liečby psychických ochorení.
Zoraya, ktorá celý život zápasila s vážnymi psychickými problémami, ako sú depresia, autizmus a hraničná porucha osobnosti, vidí v eutanázii jediné východisko zo svojej situácie. Navzdory tomu, že je fyzicky zdravá, tvrdí, že jej život s neustálou psychickou bolesťou už nemôže pokračovať. Lekári jej povedali, že „už pre ňu nemôžu urobiť nič viac“ a že jej stav „nikdy nebude lepší“.
Stef Groenewoud, etik zdravotnej starostlivosti, zdôrazňuje, že eutanázia by mala byť vždy poslednou možnosťou. Tento prípad však vyvoláva otázky o hraniciach, ktoré spoločnosť stanovuje pri riešení duševných ochorení a o úlohe, ktorú v tejto debate zohrávajú zdravotnícki pracovníci.
V Holandsku, kde eutanázia predstavuje približne 5% všetkých úmrtí, sú prípady ako ten Zorayin čoraz častejšie. Kritici procesu tvrdia, že lekári môžu pacientov nabádať k smrti namiesto hľadania alternatívnych liečebných metód.
Zorayin príbeh nie je len o jej rozhodnutí odísť, ale aj o spoločenskom dialógu, ktorý tento krok vyvoláva. Je dôležité otvorene diskutovať o možnostiach a limitech pomoci ľuďom s psychickými ochoreniami, a to v rámci etických a morálnych zásad spoločnosti.
