Pred dvadsiatimi rokmi, ako dieťa na základnej škole, som bol obeťou šikany. Vtedy som si to možno nebral až tak k srdcu – nevedel som presne, čo to šikanovanie znamená. Moji spolužiaci sa smiali, zdalo sa im to vtipné, ale ja som nerád chodil do školy. Prestávky som trávil radšej na toaletách, skrývajúc sa v kabinke, a čakal, kým zazvoní na vyučovanie.
Táto skúsenosť bola úplne odlišná od toho, čo sa mohlo zdať na povrchu. Verím, že keby som vedel, čo to šikanovanie je, možno by som požiadal učiteľov o pomoc. Ale vtedy som jednoducho nevedel.
O dvadsať rokov neskôr, počas sedenia s môjho osobnostným koučom, tieto spomienky vyplávali na povrch. Dokázal zo mňa vytiahnuť túto celú vec a ja som o nej dokázal rozprávať. Do tej doby o tom nikto nevedel, ani moji rodičia.
Spätným pohľadom si uvedomujem, že ani môj spolužiak si možno neuvedomoval, aký vplyv jeho správanie mohlo mať. Chyba je v tom, že sme ako spoločnosť neposkytli dostatočné informácie o tom, čo šikana je a aké môže mať dôsledky.
Dnes vieme, že šikana nie je len „súčasťou detských hier“. Je to vážny problém, ktorý môže mať hlboké a dlhodobé následky na psychické zdravie jedincov. Je dôležité, aby sme ako spoločnosť zvýšili povedomie o šikane, učili deti rozpoznávať a riešiť ju, a ponúkali podporu tým, ktorí ju potrebujú.
Ako spoločnosť musíme byť ostražití a podporovať otvorenú diskusiu o tejto téme. Len tak môžeme predísť tomu, aby ďalšie generácie prechádzali tým, čím som si prešiel ja.
