Najúspešnejší vedia, ako na to: Stačí vedieť sa rozhodnúť, čo nerobiť. Je to najlepší spôsob, ako uspieť a ako sa vyvarovať stresu z nestíhania.
Jedna z vecí, ktoré som po mame zdedila, boli škatule plné nedokončených projektov. Stále som sa ešte neodhodlala k tomu, aby som sa zbavila hodvábnej látky, ktorá je síce nastrihaná na blúzu, ale už nebolo kedy ju zošiť. Stále sa balamutím, že buď ju upravím a zošijem sama, alebo jednoducho do maminej veľkosti priberiem a potom len jednotlivé diely spíchneme. Čo by ale znamenalo vyliezť na pôdu a sprevádzkovať šijací stroj, ktorého som sa najmenej štrnásť rokov nedotkla. Stane sa to? Nie, nestane; a či niekomu hodvábne kúsky nedám, dcéra ma bude preklínať, až sa bude preberať raz mojimi krabicami ona. Alebo horšie: bude si nahovárať, že raz do nich priberie, spíchneme ich …
Všetko trvá dlhšie, než čakáte
Vedci sa snažili zistiť, prečo stále nestíhame (hoci sa stále naháňame) a prečo toľko ľudí skoro nie je s to dokončiť veci načas. Týmto pocitom trpí väčšina ľudí a v psychológii bola naša neschopnosť realisticky odhadnúť čas potrebný k výkonu akéhokoľvek úkonu prvýkrát popísaná v roku 1979. Keď sa tomu experti snažili prísť na kĺb, nechali dobrovoľníkov odhadnúť, ako dlho im určitá činnosť zaberie. Museli uviesť hneď tri údaje: optimistický odhad, priemernú dĺžku činnosti a potom – najdlhšia – pre prípad, že vzniknú komplikácie a tie projekt spomalia.
Ukázalo sa, že dokonca aj v prípade toho najpesimistickejších scenároch odhadu – bývame úplne vedľa. Klasický je príklad študentov, ktorí sa balamutia v odhade, ako dlho im zaberie ročníková práca. V priemere si dávajú 34 dní, s tým, že ak všetko pôjde hladko, budú ju mať z krku za 27 dní. Keď mali odhadnúť, ako dlho im zaberie v prípade, že zakalkulujú všetky možné a nemožné životné komplikácie, študenti prišli s odhadom, že potrebujú 49 dní. Ukázalo sa, že v skutočnosti v priemere ich ročníková práca nie je hotová k odovzdaniu, až kým jej nevenovali 55 dní. Ani v tom najpesimistickejšom odhade sa netrafili!
Blahodarné prerezávanie
Oveľa efektívnejšie je ale nemilosrdne počet projektov a činností zúžiť, zatrhnúť si všetky okrem tých najdôležitejších (niektoré potrebujeme, aby sme sa uživili, niektoré aby sme sa nezbláznil); rozhodne ale nepotrebujeme všetky, čo máme v pláne.
Poznámka na okraj: nesmieme si prestať hrať a robiť zábavné veci. Naopak, je dobré odpozorovať od mužov, ako nudné aktivity ležérne odbúravajú v prospech tých zábavných (a to je skvelé, psychológovia si dávno potvrdili, že najviac vrahov pochádza z prostredia, kde nie je zvykom sa hrať a mať koníčky). Ale nemá zmysel sa balamutiť, že stihneme dvadsať vecí, keď realisticky je čas na jednu alebo dve.
Zdroj: zeny.cz, Pinterest
