Snažiť sa môže byť dar aj prekliatie. Obzvlášť, keď sa snažíme pre ľudí, ktorí nás nevidia. Láska sa stane len spomienkou a srdce nás opustí prázdne. Ale najviac bolí, keď si uvedomíme, že vina nie je v nich, ale v nás.
Koniec, pri ktorom nič necítim, mi ukázal, že ľahostajnosť, nie nenávisť, je opakom lásky. Odišla som, lebo som si uvedomila, že kto ma neocení teraz, neurobí to nikdy. Nechcem tráviť čas s niekým, kto si nevšimne ani malú maličkosť.
Sklamanie ma naučilo, že nesmiem investovať seba do tých, ktorí ma nechcú. Prešla som si bolesťou, ospravedlneniami a láskou, ktorá viac škodila než pomáhala. Ale dnes viem, že je čas pustiť.
Pochopila som, že nesmiem byť prekážkou svojho šťastia. Odísť bez slova nemusí byť zbabelé, ak je to jediný spôsob, ako zachrániť seba. A kto má pri nás stáť, ten sa vráti. Už nevysvetľujem, neznižujem sa pred inými a verím svojej intuícii. Naučila som sa počúvať ju a nechať za sebou tých, ktorí môj život dotvárať nemali.
Je čas ísť ďalej. Pretože niektoré vzťahy nemajú cenu našej snahy.
