Dnešné crash testy si väčšina ľudí spája s figurínami plnými senzorov, no začiatky výskumu bezpečnosti áut boli podstatne drsnejšie. Výskumníci v minulosti používali aj ľudské telá po smrti, aby zistili, aké sily dokáže človek pri náraze zniesť a aké zranenia vznikajú pri dopravnej nehode.
Tieto údaje neskôr pomohli pri vývoji crash test figurín, bezpečnostných pásov, airbagov aj deformačných zón. Používanie tiel však sprevádzali vážne etické otázky a dnes sa oveľa viac využívajú sofistikované figuríny a počítačové modely.
Výskum ľudského tela bol nevyhnutný pre prvé bezpečnostné limity
Jedným z významných centier raného biomechanického výskumu bola Wayne State University v americkom Detroite.
Už v prvej polovici 20. storočia tam vedci skúmali, aké mechanické zaťaženie dokáže zniesť ľudská lebka a ďalšie časti tela.
Neskôr začali pracovať aj s celými telami darovanými na vedecké účely.
Cieľom nebolo simulovať dopravnú nehodu čo najdramatickejšie, ale presne merať, pri akej sile dochádza k poškodeniu lebky, chrbtice, hrudníka, kolien či ciev.
Dáta pomohli vytvoriť crash test figuríny
Práve údaje z týchto experimentov sa stali základom pre konštrukciu figurín, ktoré dnes poznáme z nárazových testov.
Figurína musí pri náraze reagovať podobne ako ľudské telo.
Vývojári preto potrebovali vedieť, ako sa pri prudkom spomalení deformuje hrudník, ako reaguje krk alebo aké zrýchlenie môže viesť k vážnemu poraneniu hlavy.
Na základe týchto meraní postupne vznikali modely ako Hybrid II či neskôr Hybrid III, ktorý sa stal jedným z najpoužívanejších typov figurín pri čelných nárazových testoch.
Telá sa väčšinou nenarážali priamo autom do steny
Predstava celého auta s ľudským telom smerujúceho vysokou rýchlosťou proti stene nie je úplne presná.
Veľká časť výskumu prebiehala na špeciálnych nárazových saniach alebo zariadeniach, ktoré simulovali konkrétny typ úderu či spomalenia.
Vedci tak mohli presnejšie sledovať jednotlivé časti tela a skúmať, aké zranenia spôsobuje konkrétna sila.
Po teste výsledky hodnotili lekári, biomechanici, inžinieri a ďalší odborníci.
Dobrovoľníci mali svoje limity
V histórii bezpečnostného výskumu sa využívali aj živí dobrovoľníci.
Jedným z najznámejších bol americký plukovník John Paul Stapp, ktorý podstupoval extrémne testy prudkého zrýchlenia a spomalenia.
Pri živých ľuďoch však výskumníci prirodzene nemohli skúšať podmienky, pri ktorých by hrozili vážne alebo smrteľné zranenia.
Práve preto mali experimenty s telami po smrti pri určovaní hraníc odolnosti ľudského organizmu veľký význam.
Testy ovplyvnili bezpečnostné pásy aj airbagy
Výsledky biomechanických experimentov sa neskôr využívali pri nastavovaní bezpečnostných štandardov.
Pomohli určiť, aké zaťaženie hrudníka je ešte prijateľné, ako má fungovať bezpečnostný pás alebo akým spôsobom má airbag tlmiť energiu nárazu.
Dnes sú podobné údaje dôležité aj pri vývoji ochrany detí, seniorov či ľudí s odlišnou telesnou konštitúciou.
Moderné figuríny majú desiatky senzorov
Súčasné crash test figuríny sú podstatne sofistikovanejšie než ich predchodcovia.
Obsahujú senzory zrýchlenia, sily, tlaku, krútiaceho momentu či deformácie.
Okrem fyzických figurín sa čoraz viac používajú aj digitálne modely ľudského tela, ktoré umožňujú simulovať tisíce variantov nehôd bez fyzického nárazu.
Jedným z modernejších smerov je vývoj modelov, ktoré lepšie zohľadňujú vek, pohlavie, výšku, hmotnosť alebo stav kostí.
Ľudské telá sa vo výskume používajú aj dnes
Výskum na darovaných ľudských telách úplne nezmizol.
V špecializovaných biomechanických laboratóriách sa stále používa v prípadoch, kde je potrebné overiť, či figurína alebo počítačový model skutočne reagujú podobne ako ľudské telo.
Takéto experimenty dnes podliehajú prísnym etickým a právnym pravidlám a počet podobných testov je výrazne nižší než v minulosti.
ČÍTAJTE AJ
Ministerstvo vnútra kupuje 100 nových SUV pre políciu za takmer 3,9 milióna eur
Bez prvých biomechanických experimentov by však dnešné crash test figuríny nemali údaje, podľa ktorých sa kalibrujú a vyhodnocujú.
Vývoj automobilovej bezpečnosti tak stojí aj na výskume, ktorý by bol podľa dnešných predstáv pre mnohých ľudí veľmi nepríjemný, no výrazne prispel k pochopeniu toho, ako ľudské telo reaguje pri vážnej nehode.
